Šiatorská Bukovinka > pre turistov > hrad Šomoška > História hradu

História hradu

29. september 2011 | MC

Hrad postavil pred rokom 1291 pravdepodobne Illés z rodu Kácsikovcov (Kacsics). V roku1310 sa Illésovi synovia Leustach a Jakow pridali na stranu Matúša Csáka a hrad odovzdali jemu. Preto im král' Karol Róbert hrad v roku 1323 odobral a daroval sedmohradskému vajdovi Tomášovi Széchényimu, tiež pochádzajúceho z rodu Kácsikovcov (de genere Kachyk, aj Kachych), ale z Folkušovej vetvy. V roku 1411 tu nachádzame po delení rodových majetkov ako majiteľov Tomáša a Šimona Széchényiovcov. V roku 1455 Ladislav III. Széchényi dal hrad do prenájmu Michalovi Országhovi (Gúthi) a v roku 1461 manželovi svojej dcéry Hedvigy Albertovi Lossonczymu. Ale Széchényi ešte toho roku zomrel a v roku 1481 sa hrad stal definitívne majetkom rodu Lossonczyovcov.

Šomoška - historická rytina

Šomoška pôvodne predstavovala typ hradu s obalovým múrom postaveného na neveľkej plošine hradného vrchu. Do malého nepravidelného trojuholníkového nádvoria bol vstavaný palác a hospodárske budovy. Tieto stavby boli dvoj a trojposchodové, pod ktorými boli do kameňa vytesané pivnice. V 15. storočí bola postavená okrúhla západná veža, ktorá dodnes predstavuje dominantu hradu. Potom bola postupne pristavaná južná podkovovitá bašta s gotickou bránou a severná vstupná strážna okrúhla veža. Zvláštny výzor hradu dáva stavebný materiál, päťa šesťboké vodorovne kladené čadičové kvádre, ktorých bolo pod hradom dostatok.

Posledný z rodu Lossonczyovcov, Štefan, sa vyznamenal hrdinstvom v bitkách proti Turkom a nakoľko nemal mužského potomka, poprosil kráľa Ľudovíta I., aby jeho rodové majetky mohli dediť aj dievčatá, teda im priznať synovské práva. 27. júla 1552 Lossonczyho Turci síce sťali, ale kráľ mu vyhovel. Tak hrad zdedila jeho dcéra Anna, vydatá za Mikuláša Báthoriho. Mladej vdove dvoril slávny renesančný básnik a vojak Bálint Balassa, čomu môžeme ďakovať za krásne ľúbostné básne Júlia-dalok (Júliine piesne). Ale Anna sa vydala za egerského kapitána a neskoršieho chorvátskeho bána Krištofa Unganda, ktorý bol nemeckého pôvodu.

V roku 1576 napadol hrad fiľakovský beg Ali. Mladý kapitán Mikuláš Modolóczy poverený obranou hradu úlohu nezvládol. Po prvých delových výstreloch obkľúčený hrad vydal Turkom a sám s vojakmi odtiaľ utiekol na hrad Eger. Turci teda obsadili hrad, ale držali tu len malú posádku. Krištof Ungand zomrel a preto sa vdova Anna v roku 1590 vydala za Žigmunda Forgácha. V roku 1593 vojsko pod vedením Mikuláša Pálffyho a Krištofa Tieffenbacha oslobodilo hrad Fiľakovo spod tureckej okupácie, na oslobodenie Šomošky bol vyslaný vojenský oddiel pod vedením Bálinta Prépostváryho, v ktorom bojoval aj Bálint Balassa a tak sa po krátkom čase opäť ocitol na známom mieste. Turci keď začuli chýr o blížiacom sa vojsku, hrad urýchlene opustili. V roku 1595 Anna zomrela, a tak sa hrad stal majetkom rodu Forgáchovcov.

čadičový múr

V časoch protihabsburgských povstaní v roku 1605 hrad obsadili vojaci Štefana Bocskaya, ale po uzavretí viedenského mieru sa stal kráľovským majetkom. Počas tridsaťročnej vojny v roku 1619 hrad dobyli vojaci Gabriela Bethlena, no po uzavretí mikulovského mieru v roku 1622 sa znova dostal do rúk kráľa. Žigmund Forgách zomrel v roku 1621 a jeho majetky zdedila jeho vdova Katarína Pálffyová, ktorá poverila obranou hradu Juraja Fäldváryho. V rokoch 1608, 1618-1619 a 1647 krajinský snem nariadil opraviť poškodený hrad a zosilniť jeho obranyschopnosť verejnými prácami. Tak sa aj stalo, hrad bol zosilnený dvojitým obranným múrom pri gotickej bráne, zväčšili sa obytné priestory a pred severnou baštou bola vybudovaná delová plošina s polygonálnym ukončením. Pri prestavbách sa už použili renesančné architektonické prvky. Napriek dobrej obranyschopnosti hradu nedostatok pitnej vody znižoval jeho odolnosť voči útočiacemu nepriateľovi.

Ani po odchode Turkov z krajiny nenastal vytúžený mier. V roku 1703 vypuklo protihabsburgské povstanie Františka II. Rákócziho. V tom čase bol kapitánom hradu labanc-cisársky vojak Štefan Bene (Sumegi). Toho pri prechádzke lesom chytili Rákócziho kuruci a odvliekli. Osirelá posádka sa vzdala bez boja. Tak sa Šomoška stala na 7 rokov verná Rákóczimu, ako jediný hrad v Uhorsku. 21. novembra tu prenocoval samotný František II. Rákóczi. Posledným hradným pánom Šomošky bol Šimon Forgách, ktorý sa pridal na Rákócziho stranu. Tak niet divu, že Forgách dal hrad do prenájmu Pavlovi Rádayovi, skvelému kancelárovi Františka II. Rákócziho. Po potlačení Rákócziho povstania bol hrad Šimonovi Forgáchovi skonfiškovaný a nájomca Ráday rozkaz kráľa Leopolda I. hrad podpáliť, splnil len čiastočne. Dal podpáliť len časti strechy a tak mohol hrad dlho odolávať zubu času.

Šomoška v zime

Neskôr hrad získala rodina barónov Péterffyovcov, ktorá vymrela v roku 1804 Annou, manželkou grófa Františka Tolvaya. Následne v roku 1808 kráľovskou donáciou prešiel na ich dcéru Alojziu, vdovu grófa Antona Stahremberga a syna grófa Antona Stahremberga. Druhú časť panstva vlastnil zvolenský župan Anton Radvánszky, po ňom dedila Piroška Radvánszkyová. V roku 1826 hrad vyhorel, zmenil sa na ruinu a bol ponechaný napospas osudu. Bol aj dobrým zdrojom stavebného materiálu, veď ležal priamo nad obcou Somosko (dnes na území Maďarska). Hrad od úplnej skazy zachránila rekonštrucia a pamiatková obnova pod vedením Dr. Gabriela Klúdyho od roku 1971. Práce sa zastavili po roku 1990 a aj opravené časti už chátrajú. Bolo by veľkou škodou, aby tento nezvyčajný hrad znova schátral. Stopy zubu času vidno na južnej bašte, ktorá bola vyčistená a premostená na tri podlažia drevenými trámami a mala byť zastrešená. K tomu však nedošlo. Opravené sú časti obvodových múrov a západná bašta, kde pôvodne mala byť múzeálna expozícia. Zdá sa, že na ňu bude potrebné ešte dlhší čas čakať a pritom hrad je vyhľadávaným cieľom mnohých turistov.

späť na zoznam článkov

webdesign by Marki007 © 2011
Oficiálna stránka obce